Základná škola Vtáčkovce

   Napísal Mgr. Ševčíková   

   Streda, 04 Júl 2012  

  Počas celého školského roka sa žiaci zapájali do rôznych výtvarných a literárnych 

  súťaží. 

  V niektorých dosiahli veľmi dobré výsledky a ocenenia.  

  Súťaže:

  a/ literárno- výtvarno -hudobná súťaž Budimírske studničky: v III. kategórii literárnej 

  oblasti

  2. miesto v II. kategórii výtvarnej oblasti cena riaditeľky školy

  b/výtvarná súťaž " Staň sa ilustrátorom" 1. a 5. miesto

  c/ Farebný svet Rómov získali žiačky 3.ročníka 3 ocenenia

  d/ literárna súťaž Študijného centra BAZIC Košice pod názvom: „Čo by som robil, keby 

  nebola elektrina" 2. a 6. miesto

  e /celoslovenská vedomostná súťaž „Všetkovedko"

  – v kategórii 3 sme získali: 2 krát 32.miesto, 2 krát 53. miesto a 1 krát 126.miesto z 2 699 

     detí.

  – v kategórii 4 sme získali : 1 krát 57.miesto, 1 krát 64.miesto, 1 krát 93 miesto, 1 krát 110 

     miesto a 1 krát 117 miesto z 2509 detí.

  Ukážky niektorých literárnych prác:    

                                    Ako jeleň a ježko zachránili zázračnú studničku  

                                                         Mirko Balog - 3.A  

Žil raz jeden jeleň. Ten našiel studničku a tá studnička bola zázračná. Kto sa z nej napil, bol veľmi silný. Jeleň bol chudobný, mal len starý domček. A potom sa stalo, že sa jedného dňa jeho dom rozpadol. Bol smutný. Nemal kde bývať, nemal ani blízkych kamarátov. Rozhodol sa, že si dom opraví. Ale aj keď usilovne pracoval, nedarilo sa mu. Prechádzal sa po lese, hľadal nejaké drevo a rozmýšľal, čo bude robiť. Vtom stretol ježka, ktorý sa volal Mirko. Začali spolu hovoriť. Jeleň sa rozhodol, že poprosí ježka o pomoc. Spýtal sa: "Nepomohol by si mi opraviť dom?" Ježko vraví: "Veľmi rád ti pomôžem. Ale pôjdeme sa najprv napiť vody z čarodejnej studničky, aby sme boli dosť silní. Je v nej čarovná voda, ktorá nám dá veľkú silu." Už po prvom poháriku vody cítili, ako im pribúdajú sily. Vtom sa ozvala studnička: „Len sa ešte napite, lebo neviem, dokedy tu ešte budem." Vrátili sa k domčeku a opravili ho. Naozaj boli silní. Potom jeleň pozval ježka na čaj a on súhlasil. Dali si čaj, a potom išli na návštevu k ježkovi. Keď prechádzali okolo studničky, zbadali, že voda zmizla. Dohodli sa, že zistia, čo sa stalo. Hľadali príčinu. Cestou stretli ľudí, ktorí sypali smeti na miesto, kde predtým bola voda. Nevedeli, ako povedať ľuďom, aby to nerobili. O nejaký čas stretli žabu. Prichádzala od neďalekého jazera. Smutne skákala a kvákala. Ježko ju spoznal. Bola to zakliata lesná víla. Sľúbila im, že ak ju oslobodia od zlého škriatka, vráti život studničke. Oni nevedeli, ako jej môžu pomôcť, ako ju vyslobodia. Prezradila im, že každý večer pri studničke dáva škriatok hádanky. Musia ich uhádnuť, vtedy jej škriatok vráti podobu. Večer škriatok škriekal, hrmotal a tým vyplašil zlých ľudí z lesa .Sadol na kameň pri studničke a začal dávať hádanky. Pre múdreho jeleňa a ježka boli veľmi ľahké. Všetky uhádli. Škriatok sa hneval, ale sľub splnil. Žaba sa premenila na vílu a čarovná vodička veselo zažblnkala v studničke. Všetko sa dobre skončilo. Na neďalekom strome zazvonil zvonec a ten ukončil náš príbeh.

                               Čo som robil , keď neexistoval elektrický prúd  

                                                 Napísal Dominik Gábor- 3.A 

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna obec, ktorá sa volala Vtáčkovce. V tej obci bola zavedená elektrina, ľudia žili veselo a moderne. Ale to netrvalo dlho. Raz sme prišli zo školy domov a elektrina bola vypnutá. Mama chcela variť, ale nedalo sa, lebo sme mali elektrický sporák. Oco povedal, že možno len vypadli ističe. Išiel do pivnice a pozrel sa. Hovorí: " Tu je všetko je v poriadku." A v tej chvíli všetkým ľuďom sa začala vypínať elektrina. Mama začala kričať:" Asi je koniec sveta." A sestra začala plakať. No ja a ocko sme ich upokojovali, aj keď to všetko bolo čudné. Susedia začali nadávať, že elektrikári zle namontovali káble. Večer som s otcom zapálil sviečky. Keď ani ráno sme elektrinu nemali, do školy sme nešli, lebo neboli sme umytí. Ráno otec kúpil od našej pani poštárky noviny a v nich bolo napísané: „Od utorka elektrárne už nebudú dodávať elektrický prúd. Minuli sa všetky zásoby, lebo ľudia elektrinou nešetrili. Všetci občania si musia pomôcť, ako vedia." Nastalo ticho! Ľudia premýšľali, čo budú robiť. Ja som sa rozplakal. "Ako budem bez televízora a počítača? Ako sa budem učiť? Ako mi mama prešije roztrhané tepláky? „ Ale po krátkom čase som sa rozhodol, že pomôžem rodičom, aby neboli smutní. Mame som poradil, aby kúpila sviečky, baterky a lampáše na petrolej. Proti nude sme si požičali knihy zo školskej knižnice a kúpili spoločenské hry. Zmenili sme aj denný režim. Učiť sa budeme cez deň. Potom nanosíme vodu z verejnej studne. Otec objedná palivo a variť budeme na sporáku na drevo. Vodu na umývanie a pranie zohrejeme na sporáku. Namiesto večerného pozerania televízie sme si pred domom robili ohník, opekali sme si špekáčiky .Často k nám prišli aj susedia. Staré mamy nám rozprávali strašidelné príbehy a my, deti, sme sa báli. Bolo to krásne. Pozerali sme na hviezdy a rozmýšľali o vesmíre. Pomaly sme si zvykali na iný život. Viac sme sa rozprávali, viac sme sa mali radi.Viac si ľudia pomáhali, požičiavali si to, čo doma nemali a začali rozmýšľať, ako udržiavať pri domoch čistotu, ako triediť odpadky, ako šetriť stromy, aby les dlho vydržal . Prešla dlhá doba. Ľudia už zabudli na televízory , počítače, práčky a iné elektrické spotrebiče. Jedného dňa sa deti veselo naháňali, až jedno z nich rukou buchlo do vypínača. Vtom sa rozsvietili svetlá. Ľudia zostali takí prekvapení, že zrazu nevedeli, čo s tou elektrinou budú robiť.                                                                                                

                                                  Prečo mám rád našu školu.                                                                                                                                

                                                          Mirko Balog – 3.A  

Bývam vo Vtáčkovciach a chodím do tretej triedy. Naša škola je na konci dediny, stojí na peknom mieste. Okolo nej sú stromy, neďaleko je školské ihrisko. Škola vo vnútri je veľmi pekná, lebo steny a nástenky sú vyzdobené žiackymi prácami. Na hodinách usilovne pracujeme. Učíme sa vybrané slová, čítame, píšeme ,maľujeme. Na telesnej výchove cvičíme na ihrisku a hráme aj loptové hry, napríklad vybíjanú. Rád chodím aj na krúžok. Na krúžku začíname trénovať tance, prednášame a tvoríme básničky, kreslíme i pracujeme na počítačoch. Čas nám vždy veľmi skoro ubehne a mne sa ani nechce ísť domov. Školu, spolužiakov i pani učiteľku mám rád.                                                                                                                 

                                                   Rozprávka o lese                                                             

                                                  Miroslava Gáborová -3. 

A Kde bolo, tam bolo, žili raz veselé zvieratká. A keďže boli veselé, radi sa hrali. Raz sa hrali na skrývačku a zajačik ich mal hľadať. Rozbehol sa po lese a hľadal kamarátov. Našiel iba malého zajka. „Ostatné zvieratká sa asi ukryli ďaleko", pomyslel si. A tak behal k jednému stromu, k druhému stromu, pozeral do každej diery, ale našiel iba macka Miška, lebo ten bol trochu tučný a nevedel rýchlo bežať. Zajačik bol už unavený a veľmi smädný, preto hovoril malému zajkovi: " Poďme sa napiť zo studničky." Išli a išli, až našli studničku. Tá ale bola veľmi špinavá. Boli v nej všelijaké odpadky. „ Tu sa asi nenapijeme, vraví malý zajko." Čo keby sme ju vyčistili?" „Dobre , hovorí zajačik. Idem domov po nejaké náradie a ty ma tu počkaj!" Išiel povedať svojmu ockovi , čo chce robiť, aby sa o neho nebál ."Asi prídem domov neskôr." Otecko sa veľmi potešil, že jeho synček urobí dobrý skutok. .Zajačiky usilovne pracovali. Keď videl maco Mišo , ako čistia studničku, začal im pomáhať. Ostatným zvieratkám sa nechcelo veriť, že ich tak dlho zajko nevie nájsť .Po jednom vychádzali zo svojej skrýše, ale zajka nikde. Rozhodli sa, že sa vrátia. Už zďaleka videli, že sa niečo deje pri studničke. „Pozrite, tam je náš kamarát," volali. „Čo tu robíte? Prečo nás nehľadáš ?", zvedavo sa pýtali. Keď videli, ako zajkovia s medveďom usilovne pracujú, vzali do rúk hrable, motyky, rýle a lopaty. Čoskoro bola studnička čistá. Zajko sa prvý napil a povedal:" Ó, je dobrá. Naberiem aj oteckovi." Potom stál pred studničkou veľký rad. Všetky zvieratká hovorili:" Už sa nemôžem dočkať, kedy sa napijem." Všetci boli spokojní, zajkov a maca veľmi chválili. Ale ozval sa jeleň: „Čo budeme robiť, keď nám znovu ľudia zničia studničku?" „Máš pravdu. Zavesíme tabuľku a napíšeme ,aby nešpinili les ani vodičku" Do rána visel na blízkom strome nápis: " Prosíme všetkých turistov, aby hádzali smeti do koša!!! Len tak budeme všetci zdraví. Ďakujeme. Lesné zvieratká." 

                                                    Príbeh o zmiznutej elektrine  

                                                           Lukáš Gábor 3.A 

Chodím do 3.A .Keď som raz unavený prišiel domov, zaspal som na pohovke a sníval sa mi sen. Bol veľmi zvláštny, lebo v ňom sme nemali elektrinu. Chcel som ísť „ na počítač" , ale po zapnutí ostal nemý. Chcel som sa pozerať na televízor, ale bez elektriny to nešlo. Mama mi povedala: "Lukáško, elektrina nejde." Stmievalo sa. Išiel som do špajzy, tam som našiel baterku. Zapol som ju a zrazu svieti .Trochu nám to pomohlo, ale nevedeli sme sa dočkať, kedy v elektrárni opravia chybu. Doma mi bolo smutno, lebo som nemohol zapnúť televízor ani počítač. Mamka mi povedala:" Choď hrať futbal s kamarátmi !". Išiel som, hrali sme sa, ale stále som rozmýšľal, prečo nezapínajú elektrinu. Keď sme už boli pri dome, zrazu nám oznámil sused smutnú správu, že elektrinu vypnú a už možno nikdy nezapnú. Mama sa tak nahnevala, že hlasne nadávala, susedy zalamovali rukami, čo budú robiť. Ocko mi prikryl uši, aby som tie nadávky nepočul. Susedia radšej išli do krčmy, my sme hrali Človeče, nehnevaj sa. Ráno som išiel do školy. Pani učiteľka sa ma spýtala : „Lukáško, povedz mi, vieš násobilku?" Povedal som jej násobilku, dostal som 1 z matematiky. Celá rodina sme šli nakupovať, lebo sa nám zmenil život. V chladničke som nič nenašiel ,lebo nechladila. Nákup rodičia uložili do pivnice, kde je chladno. Keď sa zotmelo, všetci sme si sadli vonku na verandu a babka začala rozprávať príbehy zo svojho detstva. Ako sa s dievčatami hrali na naháňačky, ako sa v lete kúpali v našom potoku a ako im po večeroch ich babičky rozprávali strašidelné príbehy zo života kočovníkov. Hrali sme rôzne hry, po večeroch sme si rozprávali rôzne príbehy. Ale stále nám niečo chýbalo.Ten pocit bol veľmi strašný. V tom udrel blesk a ja som vyskočil z gauča celý spotený. Nevedel som čo sa deje. Po chvíli ku mne prišla mamička a upokojila ma. Vysvetlila mi, že som zaspal. Vtedy som pochopil, že to bol len sen. Po búrke som zapol počítač a všetko fungovalo tak ako včera.                                                                                    

                                 O stratenej elektrine    

                                Dominik Gábor, 3.A  

  Čo sa stalo, to sa stalo, 

  stala sa zlá vec. 

  Vypadla nám elektrina. 

  To bude koniec.

  Ľahneme za pec? 

  Ľuďom voda netiekla, 

  Všetka radosť utiekla. 

  Deti stále plakali,

  potom si len čítali. 

  Mamky ručne šili , 

  prali, dobre že sa nezodrali.

  A kým ony pratali, 

  spotrebiče čakali. 

  Prišli dlhé večery, 

  Hviezdy jasne svietili. 

  Mamky vravia príbeh dáky, 

  deti vidia strašné draky, 

  až sa trasú od strachu.                                      

  V noci počuť šepot tichý. 

  To šepocú spotrebiče, 

  nadávajú na ističe, 

  vraj ich nikdy nezapnú, 

  ľudia ich raz vykopnú.

  Teraz je už život iný, 

  ťažký je bez elektriny.   

  Treba ľudí poučiť, 

  ako majú správne žiť. 

  Ako chrániť našu Zem, 

  rýchlo vrátiť šťastie sem.     

                            NÁVRAT NA STRÁNKU AKCIE ŠKOLSKÝ ROK 2011/2012